adman

Dovoľujem si vložiť aj sem jeden dlhší úryvok z románu môjho obľúbeného spisovateľa Marka Twaina „Yankee z Connecticutu na dvore kráľa Artuša“. Román je viac než nadčasový. Vznikol v 19. storočí. Nestráca však nič na svojej aktuálnosti. Prečítal som ho už niekoľkokrát. Určite prinajmenšom predložený úryvok bude pre nás inšpirujúci. Pre tých,ktorí toto dielo nečítali je určených niekoľko nasledujúcich viet. Román opisuje príbeh Američana, ktorý bol počas bitky v továrni  jedným predákom zasiahnutý do hlavy. Prebúdza sa o 1300 rokov skôr, počas vlády kráľa Artuša a rytierov Okrúhleho stola v Británii v 6. storočí. Po prekonaní šoku a po dramatickej záchrane života počas zatmenia Slnka sa stáva po kráľovi, ktorý ho považuje za veľkého čarodejníka, prvým človekom v krajine. Na jeho podnet ho začnú volať Šéf. Po dobu niekoľkých rokov, potajomky aby nedráždil štátnu, rímskokatolícku Cirkev, rozvíja v krajine školstvo, vojenskú akadémiu, zakladá továrne a „objavuje“ vtedy nepoznané vynálezy. Od základu mení daňový systém k spravodlivejšiemu, čím si získa celú krajinu. Postupne buduje odpor proti nezaslúžene vládnucej aristokracii. Úryvok je z kapitoly, kde pri svojej ceste po krajine stretáva sedliakov, z ktorými sa delí o jedlo. Títo ľudia si myslia sami o sebe, že sú „slobodní“, ale opak je pravdou.
Následuje úryvok v plnom znení(TWAIN, Mark: Yankee z Connecticutu na dvore kráľa Artuša, vydavateľstvo Tatran, Bratislava 1985, str.75-78):
Títo bedárski, navonok slobodní ľudia, ktorí sa delili so mnou o jedlo i reč, boli voči kráľovi, cirkvi a voči šľachte preniknutí takou poníženou úctou, akú si mohol želať len ich najhorší nepriateľ. Bolo v tom čosi žalostne smiešne. Spýtal som sa ich, či predpokladajú, že by vôbec mohol jestvovať národ, ktorý by si, majúc možnosť slobodnej voľby, zvolil za trvalých vládcov jednu rodinu a jej potomkov, bez ohľadu na to, či sú nadaní alebo hlupáci, s vylúčením všetkých ostatných rodín, včítane rodiny voliča, a či by si tento národ mohol odhlasovať, aby určitých sto rodín povýšili a dali im závratne vysoké hodnosti a aby ich zahrnuli urážlivými dedičnými poctami a výsadami, takisto s vylúčením všetkých ostatných rodín národa, včítane vlastnej rodiny voliča.
Všetci vyzerali, akoby sa ich to netýkalo, a povedali mi, že nevedia, vraj nikdy o tom nepremýšľali a ani im nikdy na um neprišlo, že by mohla jestvovať krajina, kde by sa ľud mohol zastarieť do štátnych vecí. Povedal som im, že som bol v takej krajine a že sa v nej bude tak žiť do tých čias, kým nebude mať jedinú štátom uznanú cirkev. Opäť sa ich to nedotklo, teda spočiatku. Zrazu však jeden mužský pozrel na mňa a poprosil ma, aby som zopakoval tie slová, ale vraj pomaličky, žeby sa mu to mohlo vstrebať do mozgu. Urobil som to. O chvíľu to postihol, udrel päsťou na zem a povedal, že on neverí, že by národ, v ktorom každý môže slobodne hlasovať, dobrovoľne klesol do bahna a špiny a že kradnúť národu vôľu a práva musí byť najväčší zo všetkých zločinov. Povedal som si:
´Toto je chlap. Keby za mnou stálo viacej takýchto ľudí, dal by som sa hneď do boja za blaho tejto krajiny a tým, že by som od základov zmenil celý systém vlády, dokázal by som, že som jej najvernejší občan.´
Moja vernosť totiž bola vernosťou krajine, a nie jej zriadeniu alebo jej potentátom. Vlasť je to pravé, to hlavné, to večné. Vlasť treba strážiť a ľúbiť a vlasti treba byť verný, jej ustanovizne sú čímsi vonkajším, sú to iba jej šaty a šaty sa môžu ošúchať, roztrhať, môžu sa stať nepohodlnými a prestanú chrániť telo pred zimou, chorobou a smrťou. Byť verný handrám, kričať  na slávu handrám, uctievať handry, umierať za handry, to je vernosť hlúpych, vernosť živočíšna, prináleží monarchii, monarchia ju vynašla, nech si ju monarchia aj ponechá.Ja som rodom z Connecticutu, ktorého ústava vyhlasuje, že „politická moc pochádza z ľudu a všetky slobodné vlády spočívajú na autorite ľudu a sú zriadené na jeho prospech a že ľud má v každom čase nepopierateľné a nedotknuteľné právo zmeniť formu svojej vlády tak, ako to pokladá za vhodné.“
Podľa tohto evanjelia občan, ktorý vidí, že politické šaty verejnej správy sú už obnosené, a predsa mlčí a neburcuje za nové šaty, je nelojálny, je zradca. Neospravedňuje ho ani to, že je azda jediný človek, ktorý vidí tento úpadok, jeho povinnosťou je aj tak burcovať a povinnosťou iných, ak vec vidia v inokm svetle, prehlasovať ho.
A zrazu som sa ocitol v krajine, kde právo vysloviť náhľad na to, ako by sa mala spravovať, je vymedzené len šiestim ľuďom z každého tisíca. Keby tých deväťsto deväťdesiatštyri ľudí vyslovilo nespokojnosť s panujúcim systémom a navrhlo zmeniť ho, tí šiesti by sa do jedného triasli odporom – také by to bolo nelojálne, nečestné, taká hanebná, čierna zrada ! Možno povedať, že som sa stal účastinárom v spoločnosti, do ktorej deväťsto deväťdesiatštyri členov vložilo všetky peniaze a vykonávajú celú prácu, kým ostatní šiesti členovia sa sami zvolili za stálu správnu radu a dostávajú všetky dividendy. Zdalo sa mi, že tých deväťsto deväťdesiatštyri ošmeknutých ľudí by potrebovalo novú deľbu. Cirkusantským žilkám v mojej povahe by najlepšie vyhovovalo vzdať sa „šéfstva“, vyvolať povstanie a premeniť ho na revolúciu. Vedel som však, že taký Jack Cade alebo Wat Tyler, ktorý sa pokúša o také niečo bez toho, že by si ľudský materiál vychoval pre revolúciu, napokon sa takmer naisto ocitne osihotený. Ale ja som nebol zvyknutý zostať opustený, aj keď to niekedy o sebe tvrdím. A preto „deľba“, ktorá sa mi v poslednom čase formovala v mysli, bola celkom odlišná od typu Cada či Tylera.
Nevravel som teda o krvi a o povstaní človeku, ktorý tu prežúval čierny chlieb vedno s týmto ponižovaným a pomýleným stádom ľudských oviec, ale zavolal som si ho nabok a rozprával som mu o celkom iných veciach. Keď som skončil, poprosil som ho, aby mi zo svojich žíl požičal trošku atramentu. Jeho krvou som na kúsok kôry triesočkou napísal:
´Zaradiť ho do továrne na ľudí´
a dal som mu ju so slovami:
„Zanes to do paláca v Camelote a odovzdaj to do rúk Amyasa le Poulet, ktorého nazývam Clarence. On už porozumie.“
„Tak to musí byť kňaz,“ povedal ten človek a jeho nadšenie trochu ochablo.
„Akože kňaz ?, Vari som ti nepovedal, že nijaký poddaný cirkvi, nijaký pápežov či biskupov nevoľník nemôže vstúpiť do mojej továrne na ľudí? Či som ti nevravel, že ani ty sa do nej nedostaneš, ak ti náboženstvo, nech je to ktorékoľvek, nebude iba tvojím osobným majetkom ?“
„Veru tak, a preto som sa tešil,no zase sa mi to nepáčilo, zašla ma mrazivá pochybnosť, keď som počul o tom farárovi, čo tam má byť.“
„Ale veď ti vravím, že to nie je farár.“
No ten človek naskrze nemal dušu namieste. Povedal mi:
„Ako to, že nie je farár, a predsa vie čítať?“
„Nie je farár, a predsa vie čítať, ba aj písať. Sám som ho to naučil.“ Tvár sa mu rozjasnila.“A to bude prvá vec, ktorú sa naučíš v továrni…“
„Ja? Dušu by som dal za to, keby som sa tomuto umeniu vyučil.Budem vám otrokom, budem vám…“
„Nie, nebudeš mi otrokom, nebudeš otrokom nikomu na svete. Vezmi si rodinu a choď. Tvoj pán biskup ti skonfiškuje majetoček, ale to nič. Clarence sa už o teba postará.“